definícia sudcu
Sudca je najvyššou autoritou súduktorej hlavnou funkciou je práve táto, funkcia vykonávať spravodlivosťV prípade, že napríklad nastane pred ním kontroverzná situácia medzi dvoma ľuďmi, vyžaduje to spravodlivé a objektívne rozhodnutie človeka, ktorý dôkladne pozná zákony ako on. Medzi jeho povinnosti patrí aj definovanie budúcnosti obžalovaného pre určitý trestný čin alebo trestný čin a v tejto situácii rovnako, musí predložiť súdu zhromaždené dôkazy alebo dôkazy, ktoré podľa potreby vyhlásia za vinné alebo nevinné.
Vo väčšine sveta sú sudcovia štátnymi zamestnancami platenými štátom a neoddeliteľnou súčasťou súdnictva krajiny, ktorú zastupujú. Aj keď teoreticky sú výlučnými vlastnosťami tejto verejnej funkcie nezávislosť, autonómia a nehybnosť realita (a v mnohých prípadoch aj naša vlastná skúsenosť), ktorú majú tí, ktorí ju obsadzujú, nám, žiaľ, ukazuje, že ide skôr o utópiu, túžbu alebo povinnosť, ktorá je zakotvená v ústave, ako o otázku, ktorá je splnená a prísne dodržiavať vo všetkých krajinách. Aj keď nechcem upadnúť do rozmarného zovšeobecňovania, táto situácia je zvyčajne veľmi bežná a aktuálna v Latinskej Amerike, v krajinách, kde korupcia a ambície nadmernej moci na strane ich vodcov vedú k ideálnemu rozdeleniu právomocí a autonómie sudcov je viac snom ako dosiahnuteľnou realitou.
V tejto súvislosti stojí za zmienku, že jedným z hlavných princípov existencie republikánskych modelov je práve deľba právomocí a autonómia spravodlivosti. Pred storočiami koncentrácia celej verejnej moci v jediného jednotlivca spôsobila situáciu železnej závislosti tých, ktorí vládli. Z obmedzení pôvodne pochádzajúcich z Magna Carta V britskej ústave z 13. storočia a ústave Spojených štátov v 19. storočí existencia súdnictva odlišného od politickej moci poskytovala občanom väčšiu možnosť rešpektovať ich práva.
V spoločnostiach, v ktorých spravodlivosť funguje nezávisle, dochádza k integrácii súdnictva s ostatnými štruktúrami štátu, ktorá umožňuje vzájomnú kontrolu. Teda pre a sudca môžu byť takto označení, je potrebné okrem logického vzdelania v odbore práva, ktoré poskytuje vysokoškolské štúdium, mať aj súhlas parlamentu (Senát s dvojkomorovými zákonodarnými právomocami) a uzákonenie výkonnej moci. Na oplátku sú sudcovia zodpovední za kontrolu ústavnosti a dodržiavania nariadení vydaných parlamentom (zákony) a prezidentom alebo predsedom vlády (vyhlášky alebo cédulas podľa jednotlivých národov).
V súlade so štruktúrou, ktorú ponúka inštitucionálne prostredie rôznych krajín, sudcovia konajú v rôznych vrstvách resp fueros, podľa príslušnej kompetencie. Uznávajú sa tak sudcovia, ktorí definujú občianske, pracovné, trestné alebo ekonomické situácie. Všeobecne platí, že všetci sudcovia sú pod vedením a vedením najvyššieho súdu, ktorý má rôzne názvy (okrem iných aj Najvyšší súdny dvor). Rovnako v krajinách s federálnymi vládami hodnotia určité okolnosti národní sudcovia, zatiaľ čo iné súdy vedú mestskí alebo provinční (štátni) sudcovia v závislosti od rozsahu a charakteristík problému, ktorý motivuje ich zásah.
Stručne povedané, nad rámec týchto otázok, ktoré sú viac vyhradené pre politickú oblasť, je sudca ľudskou bytosťou, a preto nie je vyňatý zo spáchania nejakej chyby vo svojich rozhodnutiach resp. Ako som už uviedol vyššie, môžu vás zlákať aj „zlé bylinky“, aby ste to dokázali. Aby občan nemal pocit, že je pod tlakom tejto udalosti, môžu byť rozsudky sudcu preskúmané vyššími súdmi prostredníctvom súdneho opravného prostriedku, ktorý umožňuje týmto spôsobom potvrdiť, zmeniť alebo zrušiť rozhodnutia sudcu, ktorý vyniesol rozsudok v prvom stupni. V mimoriadnych situáciách existujú dokonca medzinárodné referenčné súdy pre dynamiku konfliktov vytvárané medzi rôznymi národmi.
