definícia spoluhlásky
Spoluhláska je zvuk ústneho jazyka, ktorý sa vytvára uzavretím alebo zúžením hlasového traktu pri priblížení alebo kontakte orgánov spojených s artikuláciou, čo spôsobí zvukové turbulencie. Inými slovami, spoluhláska je typ písma abecedy.
Slovo súhláska v latinčine znamená „znieť spolu s“ a súvisí s predstavou, že spoluhlásky nemajú zvuk samé v sebe, ale musia ich vždy sprevádzať jedna alebo viac samohlások - druhý druh písmen - aby mali význam . To sa deje presnejšie v španielskom jazyku, pretože v iných jazykoch existujú slová, ktorým chýbajú samohlásky.
Spoluhlásky španielskeho jazyka sú: B, C, D, F, G, H, J, K, L, M, N, Ñ, P, Q, R, S, T, V, W, X, Y a Z.
Každá spoluhláska sa vyznačuje charakteristickými vlastnosťami, ktoré ju ako takú definujú a ktoré sú typické pre každý jazyk na svete. Sú to: spôsob artikulácie (kritérium je podľa toho, ako je prekážané prúdenie vzduchu), bod artikulácie (podľa miesta v ústnom trakte, kde sa vyskytuje vzduchová prekážka), spôsob fonácie (ako vibrujú hlasivky) ), VOT (alebo „čas nástupu hlasu“, to znamená čas oneskorenia fonácie), mechanizmus prúdu vzduchu, dĺžka a artikulačná sila.
Vo výslovnosti spoluhlások existujú rôzne typy artikulácie, ktoré môžu byť: labiálna (bilabiálna, retulárna, ret-alveolárna alebo labiodentálna), koronálna (linguolabiálna, medzizubná, zubná, alveolárna, apikálna, laminárna, postalveolárna, alveolo-palatálna, retroflex), dorzálny (palatal, lip-palatal, velar, uvular, uvular-epiglotálny), radikálny (faryngálny, epiglotto-faryngálny, epiglotálny) a glottálny.
Kombinácia spoluhlások a samohlások v španielčine vedie k tomu, že každé slovo je od najjednoduchšieho po najkomplexnejšie, a teda konštrukcia viet.
