definícia súdnictva
Právomoc štátu zodpovedného za výkon spravodlivosti
Súdna moc je jednou z troch právomocí štátu, ktorú má v súlade s platným právnym poriadkom na starosti vykonávať spravodlivosť v spoločnosti iba prostredníctvom uplatňovania právnych noriem v konfliktoch, ktoré vzniknú.
Výkon právomocí sudcov môže zrušiť rozhodnutia tejto právomoci iba tým súdnym orgánom, ktoré majú vyššiu úroveň. To znamená, že justičná zložka má schopnosť ukladať svoje rozhodnutia ostatným dvom mocnostiam pôsobiacim v demokraciách, výkonnej a legislatívnej. V prípadoch, keď dvaja posledne uvedení presadzujú alebo uskutočňujú kroky, ktoré sú v rozpore so zákonmi, môže byť sankcionovaná súdnou mocou.
Výkon súdnej moci
Medzitým je súdnictvo stelesnené rôznymi jurisdikčnými alebo súdnymi orgánmi, ako napr súdy, tribunály, ktoré vykonávajú jurisdikčnú právomoc a majú nestrannosť a autonómiu, samozrejme v ideálnych prípadoch, pretože bohužiaľ je realitou, že táto autonómia nie je vždy skutočná, aj keď existuje rozdelenie právomocí, o ktorých sme hovorili na príkaz systémy demokratické.
Potreba nezávislosti pri výkone svojej úlohy v súlade s
Najmä v zaostalých krajinách je spravodlivosť alebo súdnictvo úzko spojené s výkonnou mocou, pretože vymenovanie do funkcií sudcov a prokurátorov zvyčajne pochádza z tejto moci a potom, mnohokrát, najmä ak je výkonná moc autoritárska, má tendenciu kandidovať nezávislosť, ak sa im preukáže, napríklad v prípadoch, keď je vláda, jej úradníci alebo niekto z ich blízkych zapojený do kompromitovaného právneho sporu.
Jednou z povinností justičnej zložky je kontrola práce a excesov, ktoré môžu výkonnej zložke vzniknúť, zatiaľ čo ak výkonnej moci nedôjde k slobodnému výkonu práce, bude veľmi ťažké zaručiť výkon spravodlivosti v tomto štáte. , bohužiaľ.
Sme unavení z toho, že túto situáciu vidíme každý deň v masmédiách po celom svete. Sudcovia, prokurátori, súdy, ktoré v prípadoch citlivých na vládu dňa rozhodujú v jej prospech, alebo nateraz vydávajú rozhodnutia, ktoré vyvolávajú podozrenie o jej skutočnej nezávislosti.
Potom je možné prostredníctvom rozsudkov, ktoré vydáva, nahliadnuť do nezávislosti súdnej moci od zvyšných právomocí štátu, najmä výkonnej moci, a ktoré budú rozporuplné alebo absolútne čiastočné, umožní nám to s istotou vedieť nízka úroveň nezávislosti mocností, ktoré existujú v tejto krajine.
V totalitných režimoch alebo diktatúrach je súdnictvo závislé od moci a nikdy nebude konať nezávisle od zvyšku moci. V krajinách, ktoré sú skutočne demokraciami, sa to samozrejme nestane a podľa toho funguje spravodlivosť, ktorá potrestá vinníkov, aj keď sú súčasťou moci.
Vízia iluminátora Montesquieu
Ak sa bude riadiť klasickou teóriou navrhnutou jedným z najvýznamnejších francúzskych intelektuálov osvietenstva, ako je Montesquieu, rozdelenie moci zaručuje slobodu občana. V ideálnom stave sa podľa Montesquieua ukazuje, že nezávislé súdnictvo je a efektívna brzda pre výkonnú moc a tá by sa mala usilovať. Z uvedeného rozdelenia právomocí štátu vyplýva tzv Pravidlo zákona, v rámci ktorého sa na verejné právomoci vzťahuje zákon rovnako. V tomto rámci musí byť teda súdna moc nezávislá, aby bola schopná podrobiť sa zvyšným právomociam, najmä výkonnej moci, ak akýmkoľvek spôsobom porušuje právny systém.
Súdnictvo bude navyše hrať arbitrážnu úlohu, keď sa ďalšie dve moci, zákonodarná a výkonná, občas stretnú, čo je v dnešnej dobe úplne bežné. Tri štátne právomoci sú zásadné, zatiaľ čo spravodlivosť potrebuje neustálu ochranu, pretože na nej záleží, aby demokratický systém neprestal fungovať a aby fungoval tak, ako má.
Zo štrukturálneho hľadiska sa organizácia súdnictva bude líšiť od štátu k národu, ako aj od metodiky použitej pri menovaní. Najbežnejšia je existencia rôznymi úrovňami súdov sú rozhodnutia nižších súdov, ktoré sú pravdepodobné pre odvolanie vyšších súdov, a existencia najvyššieho súdu alebo najvyššieho súdu, ktorý bude mať posledné slovo v každom konflikte, ktorý nastane v jeho prípade..
