definícia ostrých slov
Tieto slová majú podľa intonácie nasledujúcu klasifikáciu: akútna, plochá a esdrújulas. Vysoké slová sú slová, v ktorých je posledná slabika najsilnejšie vyslovená v hlase. Inými slovami, akútne slová sú slová, ktoré majú väčšiu intenzitu v poslednej slabike (nazývajú sa tiež prízvučná slabika).
Niektoré príklady ostrých slov by boli tieto: chobotnica, pravda, pohovka, neskôr, nesmrteľní, hodinky ... Vo všetkých je zdôraznená slabika (alebo slabika, kde je umiestnený prízvuk) posledná. Ak sa však pozrieme na už uvedené príklady, existujú niektoré slová s pravopisným prízvukom alebo prízvukom (pohovka a po) a iné bez nich (chobotnice, pravda, nesmrteľní a hodinky). Všetko sú to akútne slová, ale iba niektoré majú prízvuk alebo prízvuk.
A podľa pravidiel pravopisu majú akútne slová vlnovku, ak sa končia samohláskou, v alebo s
Toto je všeobecné pravidlo zdôrazňovania ostrých slov, aj keď existuje niekoľko výnimiek: jednoslovné slová (slnko, gél, mier ... pokiaľ nemajú dvojaký význam, ako je to v prípade áno / áno, se / se, más / mas ...), tie akútne končia na n alebo s, ktorým predchádza iná spoluhláska, ako napríklad roboty a balety, a oslabené slová končiace na y, sója alebo dres.
Gramatika je znalosť, ktorú jazyk študuje
Má niekoľko vetiev: morfológia, fonológia, syntax atď. Myšlienkou gramatiky je dosiahnuť porozumenie každému prvku alebo aspektu, ktorý tvorí jazyk. Slová je možné študovať z rôznych hľadísk. Jednou z nich je analýza častí, ktoré ich tvoria, slabík. V jednoduchom jazyku by sa dalo povedať, že slabika je úplný kus slova.
Je dôležité, aby sme v súvislosti s prízvukom zdôraznili, že je mimoriadne dôležité, pokiaľ ide o správne dekódovanie správ, či už písomných alebo ústnych, pretože veľa slov, ktoré sú písané rovnakými znakmi, ale s prízvukom v tonike rôznych slabík, môžu viesť k chybám pri interpretácii správy, ak sa nerešpektuje na mieste, kam by mala ísť, to znamená, že sa vyjadruje niečo úplne odlišné od toho, čo sa požaduje, a ustupujú tak komunikačné ťažkosti.
Keď hovoríme, nevšimneme si intonáciu slov
Robíme to prirodzeným spôsobom. Štúdium gramatiky nám však pripomína, že intenzita hlasu, ktorý hovorí každé slovo, má svoj význam. Keď čítame nové slovo, ktoré sme dovtedy nepočuli, jednou z jeho ťažkostí je vedieť, ako sa vyslovuje, teda ktorá slabika slova sa musí povedať s väčšou silou. Zoberme si dva konkrétne príklady, slová lunárny a balkón. Oba sú ostré. Čo by sa stalo, keby sme dali intenzitu hlasu na predposlednú slabiku? Odpoveď je jednoduchá: ostatní by nám nerozumeli, mysleli by si, že sme cudzinci a nevyslovujeme správne, alebo by to považovali za ignorantov.
Ostré slová možno nazvať ako oxytónyTento názov však nie je v našom jazyku veľmi častý, pretože je najbežnejším slovom.
Pokiaľ ide o ostatné slová, musíme spomenúť, že okrem akútnych slov sa môžeme v našom jazyku ocitnúť s vážne slová (dôraz sa kladie na predposlednú slabiku), slová esdrújulas (tu to ide predposledne) a prehnať slová (Akcent sa kladie na ten pred predposlednou slabikou alebo za predposlednou).
