definícia dôstojnosti
Podľa jeho etymológie slovo dôstojnosť pochádza z latinského dignitas, čo je kvalita, ktorá vyjadruje vnútornú hodnotu človeka. Na druhej strane, prídavné meno dignus v latinčine označuje hodnotu niekoho ako človeka. Bez ohľadu na jeho pôvodný význam je potrebné pripomenúť, že v časoch rímskej civilizácie, keď inštitúcie ríše vyslali jedného z ich zástupcov na iné územie, nazvali ho hodnostárom takým spôsobom, že uvedená osoba symbolizovala dôstojnosť Ríma .
Dôstojnosť je známa ako hodnota, vďaka ktorej sa cítime cenní a ten, kto nás pozoruje a ktorý nás tiež vidí, vytvára taký vnem, a to bez akéhokoľvek dôvodu spojeného s materiálom sprostredkovaným v tomto vlastnom vnímaní alebo v vnímaní ostatných alebo v sociálnej sfére..
Dôstojnosť je tá vnútorná a najvyššia hodnota, ktorú môže každý človek prispieť k rozvoju prostredníctvom svojich činov a správania až do svojho povýšenia bez ohľadu na ekonomickú, sociálnu, kultúrnu alebo ideologickú situáciu, v ktorej je ten či onen človek prítomný, pretože pre svoju dôstojnosť nezáleží na tom, čo si myslím, ale skôr na tom, čo s touto myšlienkou urobím
Je zrejmé, že byť dôstojným človekom je ťažké najskôr dosiahnuť, kto sa chová a koná vo všetkých životných i osobných čakaniach, a to tak osobne, ako aj profesionálne, s úctou, rešpektom a bez starostlivosti napríklad o zanechanie dôležitej sumy peniaze, mocenské postavenie, ktoré môže pripraviť cestu premýšľaniu o budúcnosti, a potom radšej uchová svoje hodnoty správania, také, ktoré z neho urobili dôstojného človeka pre oko sveta a jeho svet, čo je rovnaké alebo rovnaké ako povedať tá osoba, ktorá sa zameriava viac na duchovné ako na hmotné, čo bude nazvané a opísané ako hodné.
Každý jednotlivec je hoden toho, aby bol človekom
V medziľudských vzťahoch zvyčajne existujú spoločenské, ekonomické alebo kultúrne hierarchie. Myšlienka dôstojnosti však naznačuje, že každého jednotlivca si zaslúži rešpektovanie bez ohľadu na jeho postavenie ako osoby.
Hodnota dôstojnosti sa dá uplatniť na ostatných i na seba samého. Teda ostatní si zaslúžia rešpekt, a treba si vážiť a vážiť samého seba. Táto myšlienka bola zakotvená vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv z roku 1948, a preto je otroctvo odsúdené ako forma pohoršenia.
Konanie niektorých je morálne a právne závadné práve preto, že je v rozpore s ľudskou dôstojnosťou. Takto sa potraty, znásilnenie alebo použitie násilia v akejkoľvek jeho podobe chápu ako nedôstojné správanie.
Dôstojnosť a zvieratá
Ľudia so zvieratami zaobchádzajú niekedy násilne. Niektoré zvieratá majú dôstojnosť v rovnakom zmysle ako ľudské bytosti, zatiaľ čo iné sa domnievajú, že myšlienka dôstojnosti sa týka iba ľudí. V medzipolohe sú tí, ktorí tvrdia, že zvieratá majú hodnotu a treba ich rešpektovať, ale to neznamená, že o zvierati sa dá hovoriť ako o bytosti hodnej.
Ľudská dôstojnosť podľa sociálnej náuky katolíckej cirkvi
Pre katolícku cirkev je táto osoba centrom existencie a je neprijateľné, aby existovalo niečo, čo by bolo v rozpore s jej dôstojnosťou; ani peniaze, ani hmotný tovar, ani iní ľudia. Táto myšlienka je založená na predchádzajúcom zvážení, že osoba bola stvorená na obraz a podobu Boha.
Vo svetle sociálnej náuky o cirkvi je ľudská dôstojnosť základným morálnym princípom. V tomto zmysle získava cirkev z myšlienky dôstojnosti dva záväzky: pomáhať najchudobnejším a podporovať solidaritu s najslabšími.
