definícia čestnosti
Úprimnosť Je to hodnota alebo kvalita človeka, ktorá má blízky vzťah k zásadám pravdy a spravodlivosti a k morálnej integrite. Úprimný človek je ten, kto sa vo svojich myšlienkach, prejavoch a činoch snaží vždy klásť pravdu na prvé miesto. Táto vlastnosť teda nemusí súvisieť iba so vzťahom jednotlivca k iným alebo inými alebo so svetom, ale dá sa tiež povedať, že subjekt je k sebe úprimný, keď má značnú mieru sebauvedomenia a je konzistentný s tým, čo si myslí. Opakom čestnosti by bola nepoctivosť, čo je v dnešných spoločnostiach bežne odmietané, pretože sa spája s pokrytectvom, korupciou, kriminalitou a nedostatkom etiky.
Cez dejiny filozofie čestnosť dlho skúmali rôzni myslitelia. Napríklad Socrates sa venoval skúmaniu jeho významu a zisťovaniu, čo to vlastne je za kvalitu. Neskôr sa filozofi ako Immanuel Kant pokúsia zostaviť sériu všeobecných etických princípov, ktoré medzi ne zahŕňali čestné správanie. Ďalší filozof, Konfucius, rozlišoval pre svoju etiku rôzne stupne čestnosti: a podľa stupňa ich hĺbky ich nazýval Li, Yi a Ren. Je predmetom diskusie, či je čestnosť vrodenou charakteristikou ľudskej rasy, alebo či je výsledkom ich vzájomného pôsobenia v spoločnosti. Z hľadiska správania zvierat majú iné stavovce tendenciu uprednostňovať svoj individuálny stav a v rôznej miere stav svojich potomkov pred stavmi iných kongenérov. U primátov je však tento jav menej „individualistický“ a dosahuje vrchol u ľudí.
V tomto zmysle čestnosť (ako etická alebo morálna kvalita v spoločnosti) úzko súvisí aj s úprimnosťou, súdržnosťou, integritou, rešpektom a dôstojnosťou. Ale keďže ľudská pravda nikdy nemôže byť absolútna, čestnosť je tiež subjektívnou hodnotou, pokiaľ to závisí od kontextu a aktérov, ktorých sa to týka. Z tohto dôvodu je veľmi ťažké stanoviť spoločné morálne parametre z jednej spoločnosti alebo jednej kultúry do druhej a dokonca aj medzi skupinami alebo medzi jednotlivcami sa tieto koncepcie môžu radikálne zmeniť a to, čo je pre jedného vzorom čestnosti, nie je. V niektorých kultúrach je teda plienenie iných národov považované za čestný fakt v prospech rozvoja ich vlastnej spoločnosti; tento faktor nie je v iných civilizáciách dobre viditeľný. Podobne je pirátstvo pre väčšinu ľudí zjavne nepoctivým činom, ale považuje sa za „ospravedlniteľný“ postoj k zneužívaniu nákladov na knihy, hudbu alebo počítačový softvér. Paralelne s tým bolo mnohými vládami starodávne námorné pirátstvo odsúdené ako forma krádeže, zatiaľ čo iné národy to považovali za akési čudné hrdinstvo.
V rôznych oblastiach typickej spoločnosti je koncept čestnosti navyše variabilný a viac-menej uprednostňovaný. Napríklad čestnosť má vo vede prioritu, ale v politike je táto predstava oveľa diskutabilnejšia. Znečistenie čestnosťou však dosiahlo rôzne oblasti, v ktorých je odsúdenie tejto skutočnosti veľmi všestranné a závisí od použitých noriem. Aj keď je teda celá vedecká komunita po preukázaní plagiátorstva alebo podvodov bez váhania odmietnutá nečestná udalosť, tento štát bohužiaľ nie je v silách štátu mnohokrát uznaný.
