definícia času
Z vedeckého hľadiska neexistuje presvedčivá definícia pojmu čas. Všetko, čo sa stane, však možno umiestniť do časovej dimenzie. V každodennom zmysle sa predstava o čase vzťahuje na trvanie niečoho (život človeka alebo meranie akejkoľvek udalosti so začiatkom a koncom).
Ľudská bytosť má potrebu merať čas v akomsi rozsahu, pretože pozoruje, že všetko, čo ho obklopuje, sa môže meniť. Intuitívna predstava o čase teda odkazuje na postupnosť udalostí od minulosti, cez prítomnosť a smerom do budúcnosti.
Meranie času v minulosti
V starovekých civilizáciách sa piesok, voda a oheň používali ako ukazovatele plynutia času, ale tieto prvky fungovali ako chronometre a nie ako hodiny. V tomto zmysle boli presýpacie hodiny, ktoré vymysleli starí Egypťania, nádobami naplnenými vodou s rôznymi časovými mierkami vyznačenými vo vnútri a keď hladina klesla, bol známy presný uplynulý čas.
Boli to starí Rimania, ktorí popularizovali slnečné hodiny
Tisíc rokov pred Kristom vynašli Číňania vodné hodiny (obrovské koleso, ktoré sa pohybovalo vodou, naznačovalo plynutie času každých 15 minút).
Prvé mechanické hodiny sa začali vyrábať v Anglicku v 13. storočí a v renesancii Galileo objavil izochroniu kyvadla, aspekt, ktorý umožnil pokrok v chápaní času a vo výrobe hodín.
Rôzne spôsoby pochopenia tej istej myšlienky
Pre Newtona je predstava o čase homogénna, absolútna a večná. Všetko, čo sa stane, sa teda deje jednotným spôsobom. Táto koncepcia je známa ako absolútny čas. Pre Newtona sú čas a priestor nezávislé, pretože sa dejú udalosti a veci sa pohybujú bez vzťahu.
Pre Einsteina veľkosť času a veľkosť vesmíru úzko súvisia. Podľa teórie relativity meranie času závisí od toho, aké podmienky má pozorovateľ. Táto koncepcia je vysvetlená v teórii relativity.
Starogrécki filozofi si uvedomili jeho paradoxný rozmer. Aristoteles v skutočnosti tvrdil, že čas je dobou, ktorá už neexistuje. Na druhej strane poznamenali, že čas nie je pre nás niečím vonkajším, ale je vnímaný vnútorne, pretože je nepopierateľné, že spomienka na to, čo sa stalo, zostáva v našom duchu. V tomto zmysle starí ľudia rozlišovali medzi kozmickým časom a časom prežitým.
Pre Kanta je predstava času to, čo nám umožňuje usporiadať vnímanie a skúsenosti. Vďaka myšlienke na čas sme schopní štruktúrovať všetko, čo nás obklopuje. Podľa kantovskej terminológie je priestor a čas apriori formami citlivosti.
V súčasnosti je známe, že všetky živé bytosti majú biologické hodiny, ktoré im umožňujú regulovať ich životné funkcie, a táto disciplína sa nazýva chronobiológia.
Vo svete fikcie a teoretickej fyziky sa uvažuje o možnosti cestovania v čase, čo je okolnosť, ktorá by znamenala všetky druhy paradoxov (napríklad ak by človek mohol ísť do minulosti, bola by tu možnosť vyhnúť sa vlastnému narodeniu). ).
