definícia oratória
Oratórium je všeobecne opísané ako umenie hovoriť veľavravne, to znamená jednoducho povedané, je to schopnosť, ktorú niekto musí hovoriť a jasne, atraktívne a zrozumiteľne predstaviť verejnosti názor. Slovo „oratórium“ pochádza z latinského výrazu Budem sa modliť čo znamená „hovoriť alebo vystavovať na verejnosti“. Pri presviedčaní, presviedčaní alebo priťahovaní verejnosti sú nesmierne dôležité rečnícke schopnosti človeka, a preto ich predovšetkým rozvíjajú politici, publicisti, vedúci pracovníci firiem, osobnosti verejného života a zábavy, učitelia atď.
Účelom je napríklad presvedčenie adresáta, presvedčiť ho o niečom, urobiť alebo myslieť na takú vec, ktorá rozlišuje reči a odlišuje ju od iných postupov ústnej komunikácie, ako napr. didaktický, ktorá sa zameriava na výučbu, príp poetika, ktorej cieľom je spôsobiť u príjemcu potešenie a obdiv.
Presviedčanie
Presviedčanie je schopnosť, ktorou niekto musí niekoho presvedčiť o niečom alebo ho prinútiť, aby premýšľal ako on, a ako sme už naznačili vyššie, je jedným z veľkých spojencov oratori.do. Pomocou určitých slov a ich kombináciou daným spôsobom je presvedčenie schopné prinútiť človeka upraviť medzi iným svoj postoj alebo správanie k udalosti, myšlienke, osobe, objektu.
Medzitým môže využívať rôzne metódy osvedčenej solventnosti a efektívnosti, ako napríklad: vzájomnosť (pretože ľudia majú sklon k láskavosti), viazanosť (ak sa človek k niečomu zaviaže písomne alebo ústne, takmer vždy má sklon to rešpektovať tým, že ctí svoje slovo), sociálny dôkaz (ľudia zvyčajne robia to, čo vidíme, že aj ostatní), orgánu (Ľudia majú vo všeobecnosti sklon dôverovať tomu, čo nám navrhujú osobnosti, ktoré majú spoločenské uznanie, a to aj v situáciách, ktoré nenavrhujú niečo, čo je pre nás také príjemné), ochutnať (Keď sa niekto cíti dobre s iným, je veľmi zriedkavé, že ho o niečom nepresvedčí) a nedostatok (Keď sa zistí, že niečo môže chýbať, vyvolá to na verejnosti automatický dopyt.)
Technika a použitie oratória
Za účelom dosiahnutia očakávaného účelu zakladá oratórium svoju prácu na vývoji posolstva, ktoré má byť komunikované, na argumentačných stratégiách a na upriamení pozornosti na konkrétne publikum. Preto mnohokrát orodovanie nemusí znamenať povedať niečo pravdivé, ak to nie je pre príjemcov správy atraktívne. Nájsť spôsob, ako povedať veci, ktoré chce verejnosť počuť, a zorganizovať ich prostredníctvom zrozumiteľných a vhodných diskurzívnych štruktúr pre konkrétne publikum sú najdôležitejšími úlohami verejného prejavu.
Umenie hovoriť na verejnosti sa môže vyskytnúť v rôznych situáciách a priestoroch. Aj keď je bežné nájsť ľudí s ľahkým prejavom na naplánovaných udalostiach, ako sú výstavy, debaty a rozhovory, takéto situácie si môžu ľudia samy spontánne a každodenne dať, keď majú ľudia, ktorí sú zahrnutí do diskusie, také argumentačné schopnosti.
Niekoľko rád, ako sa stať dobrým rečníkom
Okrem túžby je dôležité, aby ten, kto sa chce stať dobrým rečníkom pred verejnosťou, rešpektoval niektoré otázky a dodržiaval určité pravidlá, keď vezme mikrofón a hovorí okrem iného: privilegovať vzhľad úsmevu, nepreháňať to v pohyboch a gestá, ktoré spôsobujú, že sa stratí pozornosť pri vyslovení a že to ide gestami, používajte neverbálny jazyk odmeraným spôsobom, majte jasný tón hlasu, ktorý zdôrazňuje tie časti reči, ktoré chcete zvýrazniť , používajte počas prezentácie príklady a anekdoty, aby ste prispeli k porozumeniu čitateľa alebo poslucháča, nie k lepšiemu ako k dobrému príkladu, pýtajte sa, aby verejnosť mohla v tejto veci uvažovať sama.
Dôležitosť oratória v staroveku
Zrod oratória siaha ďaleko v čase a nachádza sa na Sicília ako jej detská postieľka by to však bola klasickej gréckej kultúry ten, ktorý by mu pripisoval prestíž a politickú moc. The Grécky filozof Sokrates založil školu oratória v gréckom meste Atény že bolo navrhnuté vyškoliť mužov a viesť ich k sledovaniu etických cieľov, ktoré zaručujú pokrok štátu.
Starí Gréci a Rimania si uvedomovali dôležitosť oratória a ústneho prenosu informácií a poznatkov. Verejné vystúpenie sa nechápalo ako schopnosť, s ktorou sa narodili niektorí nadaní jedinci, ale skôr niečo, čo treba permanentne študovať a zdokonaľovať. Na dosiahnutie tohto cieľa bola nevyhnutná aktívna účasť na prejavoch, dialógoch a výstavách. Aristoteles aj Cicero si pamätajú ako kľúčové príklady tohto typu gréckej a rímskej komunikácie.
