definícia lieku
Medicína je súbor techník a poznatkov zameraných na ochranu alebo obnovu ľudského zdravia. Na dosiahnutie svojich cieľov je medicína založená na sérii postupov: diagnostika, ktorá spočíva v správnej identifikácii problémov, ktoré postihujú pacienta; liečba, ktorá spočíva v opatreniach na zmiernenie chorôb, v snahe dosiahnuť vyliečenie, a nakoniec v prevencii, ktorá spočíva v opatreniach na zabránenie možnému zlu. Preto je prvoradým cieľom lekárskej praxe ochrana alebo obnovenie zdravia ľudí, ktoré sa chápu ako stav biologického, psychologického a sociálneho blaha jednotlivcov. Rozsah lekárskej vedy však presahuje tento hlavný cieľ a je zameraný aj na podporu zdravia (vzdelávanie ľudí ako takých a všeobecnej populácie s väčším významom pre tých obyvateľov s väčším rizikom) a pomoc týmto jednotlivcom. u ktorých nie je možné zotavenie z zdravia, napríklad nevyliečiteľne chorí alebo ťažko zdravotne postihnutí.
Všetky civilizácie od nepamäti prechovávali jednotlivcov určených na zhromažďovanie múdrosti ohľadom zdravotnej starostlivosti. Západná medicína má však pôvod v klasickom Grécku, pričom v niektorých praktikách, ktoré sa tam vykonávajú, uznáva zárodok súčasnej lekárskej tradície. Je potrebné si vyzdvihnúť osobnosť Hippokrata, ktorej sa pripisuje kompilácia pojednaní o lekárskej etike, dietetike, internom lekárstve, anatómii atď. Dôležitá je aj postava Galena, o ktorom sa hovorí, že prispel napríklad vysvetlením fungovania obličkových tepien, močového mechúra, srdcových chlopní atď.; študoval aj choroby a venoval sa príprave liekov.
Poznatky o gréckej civilizácii budú mať významný vplyv na stredovek. V tomto zmysle vyniká veľký prínos arabských národov, ktoré šírili koncepcie lekárskeho aktu získaného na Blízkom východe počas okupácie týchto národov v Európe. Neskôr, už v renesancii, sa pridávajú dôležité príspevky týkajúce sa anatómie, najmä z rúk Vesaliusa. Avšak v devätnástom storočí, keď medicína získava vlastnosti, ktoré sa dnes pozorujú, objavuje sa v rozsahu, v akom je založená na bunkovej teórii, myšlienka vývoja a začína sa používať anestézia. Už v dvadsiatom storočí sa transfúzie uskutočňovali bez nebezpečenstva, implementovalo sa použitie elektroencefalogramov a elektrokardiogramov a zaviedla sa genetika. Veľkým prínosom v súčasnej dobe bolo hlavne používanie antibiotík, dostupnosť diagnostických zobrazovacích techník (od prvých rádiologických testov v roku 1895 po moderné zdroje magnetickej rezonancie alebo počítačovej tomografie) a anestéziológia, ktorá umožňovala bezpečnejšie, bezbolestné a terapeutické úspešné operácie.
Neustály vývoj medicíny umožnil, aby sa očakávaná dĺžka života človeka podstatne zvýšila a neprestávala. Stále však zostáva výzvou, aby všetky jeho výhody boli plne prístupné pre celú populáciu bez ohľadu na sociálno-ekonomické okolnosti. Väčšinu prípadov chorobnosti a úmrtnosti v najchudobnejších krajinách so zvláštnym dopadom na deti skutočne predstavujú prenosné choroby, ktorým je možné predchádzať investíciami do verejného zdravia, ako sú infekcie dýchacích ciest a zažívacieho traktu, parazitózy a podvýživa. Na druhej strane v priemyselne vyspelých krajinách dochádza aj k poklesu hospodárskych zdrojov alokovaných na zdravie, ktoré svoj inštitucionálny rámec našlo v takzvanej „medicíne založenej na dôkazoch“, v ktorej sa pokúša o finančnú racionalizáciu verejného zdravia. V prípade krajín so strednou ekonomickou situáciou, ako sa vyskytuje v mnohých krajinách Latinskej Ameriky, sa kombinujú obidva faktory, a preto sa lekárska prax stala predmetom diskusií, v ktorých sa etická a profesionálna potreba vzájomne ovplyvňujú pri pomoci chorí a nedostatočná dostupnosť zdrojov na spravodlivé uspokojenie globálnych potrieb celej zraniteľnej populácie.
