definícia distribúcie
Distribúcia je distribúcia jedného alebo viacerých prvkov. Je zrejmé, že tento pojem pripúšťa širokú škálu použití, najbežnejšie je ekonomické. Z tohto pohľadu by rozdelenie odkazovalo na spôsob, akým je ekonomický príjem určitej sociálnej skupiny rozdelený medzi každého z jej členov.
Rozdelenie príjmu je mimoriadne nerovnomerné, ak hovoríme o svetovej populácii. Regióny s najväčšími príjmami patria do západnej Európy, Severnej Ameriky, Japonska a určitých oblastí juhovýchodnej Ázie. Naopak, niektoré regióny Afriky a Latinskej Ameriky sú obyvateľmi s nízkym príjmom. Táto nerovnosť, ktorá sa oceňuje na celom svete, sa dá zahliadnuť aj v rámci každého národa, pretože umožňuje vytvoriť rebríček čoraz menej nerovných krajín. Je teda bežné pozorovať hlbokú asymetriu medzi vrstvami s vyššími príjmami a tými, ktoré majú najchudobnejšie zdroje vo väčšine národov tretieho sveta, s dôrazom na africké a latinskoamerické národy.
Mnoho teoretických postulátov sa pokúsilo analyzovať tieto otázky. Medzi najradikálnejšie možno počítať Marxizmus, ktorí v týchto nerovnostiach videli odraz základného triedneho boja. Nesprávne rozdelenie príjmu malo teda koreláciu s triedou, do ktorej patrili, a ktorá bola určená ich prístupom k výrobným prostriedkom. Táto trieda, ktorá vlastní kapitál, reinvestovala svoje zisky do technického pokroku a zlepšenia výrobného systému, vďaka ktorým bola práca menej potrebná a lacnejšia. Tento proces vyústil do hospodárskej krízy, pretože z dôvodu nezamestnanosti a miezd s nízkymi príjmami nebolo možné predať vyrobený tovar. Oceňovanie marxizmu bolo zastarané, ale mnoho z jeho kritiky slúžilo na premýšľanie o riešeniach vyvolaných konfliktov.
Na druhej strane niektorí teoretici tvrdia, že liberalizmus by umožnil prostredníctvom „dekantácie“ lepšiu distribúcia príjmu na úrovni populácie. Tí, ktorí sa zasadzujú o tento koncept, predpokladajú, že vďaka individuálnemu úsiliu s minimálnou reguláciou zavedenej moci by bol umožnený ekonomický rast každého človeka, čo by viedlo k väčším investíciám a spolu s nimi k vytváraniu ďalších zdrojov práce a možnosť exponenciálne vyprodukovať viac zdrojov. V každom prípade tieto myšlienky skutočne kolidujú s návrhom spravodlivého rozdelenia, pretože tento model vedie k tendencii akumulácie v najviac uprednostňovaných sektoroch na úkor sektorov s obmedzeným prístupom k finančným a ekonomickým zdrojom.
Jediným aktérom, ktorý môže zasiahnuť a vyhnúť sa nerovnakému rozdeleniu, je štát. To sa dá dosiahnuť prostredníctvom poistenia v nezamestnanosti a dotácií na zamestnanosť, ktoré zvyšujú kapacitu spotreby. Paralelne, štát je zodpovedný a jediná možnosť na zmiernenie negatívnych dôsledkov nesprávneho rozdelenia príjmu. Zodpovedá tomu teda poskytovanie zdravotníckych služieb, vzdelania a bezpečnosti v najviac znevýhodnených odvetviach. Na tento účel štát zhromažďuje prostriedky prostredníctvom daní rôzneho druhu, ktorých rozdelenie musí byť rovnako spravodlivé. Činnosti, ktoré nie sú nevyhnutné pre život obyvateľstva, vo všeobecnosti podliehajú vyšším daniam (luxusný tovar, tabak atď.). S ohľadom na tento cieľ štát získava príslušné zdroje na svoju investíciu v tých oblastiach, ktoré umožňujú zlepšovať podmienky najviac znevýhodnených jednotlivcov, s osobitným dôrazom na poskytovanie zdravia, na rovnaké príležitosti vo vzdelávaní, na ponuka pracovných síl a v takzvanom „silovom monopole“, ktorý definuje konsolidované moderné štáty.
V dôsledku toho je ekonomická koncepcia distribúcia Pripúšťa viac výhod, ale existuje moderná tendencia skúšať najväčšiu spravodlivosť vo všetkých premenných, ktoré sa podieľajú na jeho výkonnosti. Interpretuje sa teda, že nezávisle od makroekonomického modelu predstavuje spravodlivé rozdelenie rôznych parametrov, ale najmä správne rozdelenie príležitostí, najlepšiu alternatívu na zlepšenie kvality života obyvateľstva v rámci spolupráce so sociálnymi partnermi. individuálne úsilie každého občana a transparentné konanie štátu.
