definícia slova
Slovo je zvuk alebo skupina zvukov spojených s určitým významom. Grafické znázornenie týchto zvukov sa nazýva aj slovo. Napriek tejto predbežnej definícii je však potrebné poznamenať, že o kritériu na definíciu slova sa z lingvistického hľadiska často diskutuje. Je možné poukázať na to, že okrem počiatočných a konečných pauz, ktoré obvykle sprevádzajú určitý výraz, je dôležité brať do úvahy aj jeho syntax, pokiaľ slovo bude vo vete vždy plniť určitú funkciu, v závislosti od trieda, ktorá sa má použiť.
Pokiaľ ide o grafické znázornenie, slovo je tvorené písmenami, ktoré spolu tvoria slabiky, ktoré zase tvoria celé slovo. Pokiaľ ide o slovo ako grafické znázornenie, každá z týchto slabík v grafike sa nazýva „fonéma“, pretože je potrebný rečový aparát alebo hlas, aby ich bolo možné vysloviť a vysloviť. V tomto zmysle je toto slovo nevyhnutnou súčasťou jazykového obsahu, s ktorým by sa dalo spojiť takto:
Písmeno> slabika> slovo> veta> odsek> text
Minimálnou jednotkou je písmeno, zatiaľ čo najväčšou množinou je text.
Rôzne triedy existujúcich slov sú: podstatné mená, prídavné mená, články, zámená, slovesá, slovesá, spojky, príslovky, predložky a spojky. Každá z nich má určitý počet syntaktických funkcií. Je potrebné poznamenať, že medzi niektorými z týchto tried možno vytvoriť ďalšie členenie. Napríklad prídavné mená sa ďalej členia na kvalifikačné a determinatívne (posesívne, demonštratívne, číselné, neurčité, opytovacie, zvolacie a relatívne). Alebo podstatné mená, ktoré sa okrem iného delia na bežné, vlastné, kolektívne, singulárne; okrem toho, že sú klasifikované aj podľa rodu (ženský / mužský rod) a počtu (množné číslo / jednotné číslo).
Slovo sa dá rozlíšiť aj podľa prízvuku. Slová, ktoré majú výslovný prízvuk, sa nazývajú tonické, pretože majú písomný prízvuk. Tie, ktoré majú prízvuk, ale nie sú napísané, sa nazývajú „neprízvučné“ alebo tiež s prozodickým prízvukom. Vo veľkom počte jazykov, napríklad v španielčine, sa slabika, na ktorú leží prízvuk, môže líšiť v závislosti od slova. V týchto prípadoch sú slová klasifikované nasledovne: ostrý, ktoré sa vyznačujú prízvukom, ktorý padá na poslednú slabiku (pokiaľ sa končí na „n“, „s“ alebo samohláska); vážne, ktoré sa vyznačujú prízvukom, ktorý padá na predposlednú slabiku (pokiaľ sa končí na spoluhlásku, inú ako „n“ alebo „s“); esdrújulas, ktoré sa vyznačujú prízvukom, ktorý padá na predposlednú slabiku; rýchliky, ktoré sa vyznačujú tým, že majú prízvuk padajúci na slabiku pred predposledným.
Slová sa dajú klasifikovať aj podľa počtu slabík. Takže keď majú jedinú slabiku, volajú sa monosyllables, keď majú dve, volajú sa bisyllables, keď majú tri, volajú sa trojslabičné a keď majú štyri, zavolajú sa štyri slabiky. Keď ich majú viac ako štyri, hovorí sa im viacslabičné.
V semiotickom aspekte sa toto slovo nazýva „výrok“ a hĺbka štúdia každého výroku je väčšia. Semiotika, disciplína, ktorá študuje jazykové „znaky“ v kontexte spoločenského života a interpretácie človeka. Každé tvrdenie má teda význam a označovateľ. Význam je to, čo formálne skladá slovo, zatiaľ čo signifikant je mentálny obraz, ktorý dané slovo vytvára, keď ho vyslovujeme alebo počúvame.
Na významovej úrovni teda môžeme spomenúť, že existujú nástroje alebo nástroje, ktoré zhromažďujú všetky existujúce slová alebo sú aspoň úradne uznané v jazyku, napríklad v španielčine, a sú to slovníky. V prípade španielčiny je Španielska kráľovská akadémia poverená štúdiom, zapracovaním a vyhotovením úradných výrazov, ktoré považujú za často používané a potrebné na začlenenie do encyklopédií španielskeho jazyka.
V súčasnosti lingvistika naďalej skúša nové popisy toho, čo predstavuje slovo, a jeho funkcií, aby sa dosiahlo uspokojivejšie teoretické vysvetlenie ako tie súčasné.
