definícia zamestnania
Zamestnanosť je splnenie série úloh výmenou za peňažnú odmenu nazývaný plat. V dnešnej spoločnosti pracovníci obchodujú so svojimi zručnosťami na takzvanom trhu práce, ktorý je regulovaný štátnymi právomocami, aby sa zabránilo konfliktom. Spoločnosť by bola miestom, kde pôsobia právomoci rôznych pracovníkov s cieľom dosiahnuť zisk.
Tento poriadok vo výrobe tovaru a služieb je úzko spojený s rozkvetom kapitalizmu. Namiesto toho sa na úsvite ľudstva uskutočnila práca najvýznamnejších spoločností hlavne z používania otrokov že nezlikvidovali svoje životy a boli predmetom obchodovania s ľuďmi. V stredoveku naopak práce vykonávali takzvaní „poddaní“, ktorí časť z toho, čo vyprodukovali, ponúkli takzvanému „feudálnemu pánovi“, ktorý bol vlastníkom pozemkov. S rozvojom buržoázie spoločenské vzťahy sa menili, potláčajúci feudálny režim, ale zachovávajúci otroctvo.
S príchodom 19. storočia sa dielo odkláňa od tejto hrozivej situácie a približuje súčasnú koncepciu v našich dňoch. Otroctvo aj otroctvo boli vykorenené do veľkej miery vďaka uznaniu slobody a rešpektovaniu fyzickej a morálnej integrity človeka v dokumentoch medzinárodných organizácií, ako je Všeobecná deklarácia ľudských práv, vyhlásená Organizáciou Spojených národov (OSN). Presne v tejto deklarácii sú obe formy držby osôb úplne zrušené (odmietnuté) a práca je namiesto toho koncipovaná ako činnosť vykonávaná osobou na základe slobodného rozhodnutia, bez nátlaku alebo povinnosti kohokoľvek, kto to od nej vyžaduje (to robí nie Súvisí to s úlohami a zodpovednosťami, ktoré každý z nich má v rámci spoločnosti alebo na konkrétnej pracovnej pozícii).
Hovor Priemyselná revolúcia nepriamo odvodené z mnohých ochranných opatrení, ktoré chránia pracovníka v dnešnej dobe. Nahradenie práce strojmi malo spočiatku zhubné následky pre spoločnosť, pretože znižovalo pracnosť natoľko, že viedlo k najhlbšej biede veľkého počtu pracovníkov. Toto bezmocné postavenie pracovníka však viedlo k vzniku odborov, ktoré chránili ich záujmy.
Počas sociálneho štátu, konsolidovaného na základe keynesianizmu, sa pracovníkom zoskupeným v odboroch podarilo uznať to, čo dnes poznáme ako „pracovné práva“. Okrem iného si od tohto momentu pracovníci začali užívať platené dovolenky, dni týždenného odpočinku podľa množstva práce, dni nepresahujúce osem hodín a platy času sa viditeľne zvyšovali. Vízia pracujúceho človeka ho koncipovala aj ako spotrebného subjektu, takže ak by sa tomuto „pracujúcemu človeku“ zvýšil plat a potom by mal viac peňazí, bolo by to v prospech konania „spotrebiteľa“.
Implementáciou takzvaných opatrení neoliberalizmu boli mnohé z týchto práv, ktoré pracovníci získali, viditeľne ovplyvnené. Jedným z najdrastickejších opatrení neoliberálnych vlád je zaručiť flexibilitu pracovnej sily, ktorá jednoznačne uprednostňuje kapitalistov (spoločnosti). Ďalším opatrením bolo pozastavenie činnosti „fondov v nezamestnanosti“, ktoré sa vyplácali na určitý čas (spravidla 3 alebo 6 mesiacov) pracovníkovi, keď bol prepustený z práce s výslovným dôvodom alebo bez neho.
V súčasnosti je je ťažké zaručiť zamestnanosť pre celú pracovnú silu. To spôsobí, že štáty zdvojnásobia svoje úsilie na zníženie počtu nezamestnaných na minimum, a tým zmierňujú negatívne dôsledky, ktoré by z tejto situácie vyplývali.
V kontexte globálnej krízy a sociálnych nepokojov však nie je pre vlády ľahké predstaviť si, ktorú cestu alebo ktoré ekonomické „recepty“ zvoliť v boji proti otázkam zamestnanosti / nezamestnanosti. Na druhej strane nie je pre občanov také jasné, či vládcovia skutočne zamýšľajú realizovať efektívne a životaschopné plány na zníženie nezamestnanosti a podporu zamestnanosti. V tomto zmysle kapitalisti stále vedú bitku. V oblastiach ako Latinská Amerika alebo Afrika sa programy ako OSN zameriavajú na „posilnenie postavenia“ vidieckeho obyvateľstva a žien na dosiahnutie udržateľných ekonomík, ktoré tiež napomáhajú ľudský rozvoj.
