theclickinggeneration.com

Odvaha je termín používaný na označenie typu postoja alebo pocitu, ktorý môže mať človek v situácii možného nebezpečenstva alebo strachu. Nie je to nič iné ako sila, ktorú človek nachádza v sebe, aby hrdinsky alebo neohrozene reagoval v situáciách, v ktorých je prítomný strach, nebezpečenstvo, panika. Pocit odvahy sa zvyčajne aplikuje na nespočetné množstvo rôznych situácií a tento výraz sa dá dokonca obrazne alebo metaforicky použiť na označenie situácií, v ktorých nehrozí skutočné nebezpečenstvo, ale v ktorých osoba skutočne dlží. Odvážiť sa niečo urobiť (napr. napríklad urobiť skúšku).

Odvaha je pre niekoho jednaním s odvahou a odhodlaním, zatiaľ čo iní sa domnievajú, že je to absencia strachu, a sú takí, ktorí chápu, že to je všetko správanie, v ktorom jedinec cíti strach, ale nenechá sa ovládnuť robí to a robí to, čo považuje za potrebné a spravodlivé.

V každom prípade, keď hovoríme o odvahe, máme do činenia s určitým typom vonkajšieho správania. V tomto zmysle stojí za to pripomenúť si Aristotelovu tézu o tejto morálnej kvalite: statočnými sa činíme statočnými.

Skutky statočnosti

Aby sa činnosť mohla považovať za odvážnu, musí byť splnený predpoklad: že následky činu môžu byť negatívne. Ak niekto otvorene kritizuje svojho šéfa, že urobil niečo zle, je odvážny, pretože jeho kritika bude mať pravdepodobne negatívne následky. Inými slovami, akt odvahy je spojený s rizikovým faktorom.

Na druhej strane musí mať akt odvahy konkrétny cieľ, napríklad riešenie osobného problému alebo prekonanie zložitej situácie.

V každom odvážnom akte je alebo by mal byť určitý výpočet pravdepodobností úspechu

Ak neviem plávať a vrhol som sa do vody, aby som niekoho zachránil, nie som odvážny človek, ale odvážny človek, ktorý koná iracionálne, pretože svojím konaním nepomôžem tomu, kto je v nebezpečenstve a ja tiež sa nakoniec utopím.

Odvážny akt možno vysvetliť z Aristotelovej teórie kompromisu. Medzi zbabelosťou a nerozvážnosťou teda leží rovnovážny bod odvahy.

Predpokladá senzáciu alebo prístup, ktorý môžu mať iba ľudia, pretože predpokladá určitú racionálnosť situácií, v ktorých by zviera konalo normálne impulzom alebo inštinktom. Odvahu teda chápeme ako vnútornú vôľu, tiež rozhodnutie urobiť niečo pre svoje dobro alebo pre ostatných v situáciách, v ktorých si človek môže poraniť alebo dokonca prísť o život. Odvaha je mnohokrát štádium, v ktorom sa daná osoba dokáže vyrovnať s touto obavou, ktorú generuje situácia, prekonať ju a podniknúť rôzne kroky, nech sa už stane čokoľvek.

Archetypy statočných

V kine a literatúre sú hrdinovia tradičnými archetypmi súvisiacimi s touto kvalitou. Historické osobnosti ako Cid Campeador, Juana de Arco, Gerónimo alebo Cuauhtémoc sú príkladmi odvahy, odvahy a neohrozenosti. Zo statočných sa vo väčšine prípadov stáva porazený, ktorý obetuje svoj život a história si ho pamätá ako skutočného hrdinu (napríklad veľa kresťanských mučeníkov obetovalo svoje životy za svoje presvedčenie, ale cirkev si ich pamätá ako vzory).

Odvaha nemusí vždy súvisieť s historickými osobnosťami, pretože pokorní ľudia niekedy pôsobia ako skutoční hrdinovia. Paradigmatickým prípadom je Rosa Parksová, skromná Afroameričanka z USA, ktorá sa v roku 1955 odmietla vzdať svojho miesta v autobuse belocha; čin, ktorý bol v rozpore so zákonmi a za ktorý bola uväznená.

Predpokladá ušľachtilý cit, jeden z najčistejších v ľudskej bytosti, pretože znamená riskovať vlastné dobro pre konkrétny účel, ktorý môže alebo nemusí byť pre neho samého, ale ktorý by v konečnom dôsledku vždy predstavoval možné riziko. Odvaha často znamená, že musíte tolerovať nejaký druh bolesti alebo utrpenia, čeliť mu a pokúsiť sa z tejto konkrétnej situácie vyťažiť čo najlepšie výsledky. V tomto zmysle zahŕňajú pracovné miesta alebo povolania, v ktorých ľudia zachránia iných (mužov alebo zvieratá), ktorí sú zranení alebo sú ohrození, odvahu, pretože rizikové situácie sa môžu obrátiť aj proti sebe.